História
Zlatý retriever je najmladším a najkrásnejším z plemien retrieverov. Pôvodne bol vyšlachtený k aportovaniu vodného vtáctva. Čo sa týka pôvodu zlatého retrievera, tak na jeho začiatku bol pravdepodobne jediný chov a pár žltých retrieverov predurčených k pomenovaniu "zlatý". Prvými šlachtiteľmi a chovateľmi boli pravdepodobne Škóti sir Dudley Marjoriebanks a lord Tweedmouth z Guisachanu v Invernessu v Škótsku. Lord Tweedmouth ako typický predstaviteľ aristokracie 19. storočia bol náruživým športovcom a obdivovateľom vodného vtáctva. Jeho loveckej vášni sa vyrovnal iba záujem o psov športového charakteru. Vlastnil a choval bíglov, pointrov, setrov, chrtov, škótskych jeleních psov a írskych vodných španielov. V roku 1850 obrátil svoju pozornosť na stredne velké druhy retrieverov, čo v tej dobe boli "vodní psi". Oplývali ohromnou odvahou, silou, bystrosťou, temperamentom a výborným čuchom. Aj keď vätšina športovcov nekládla prílišný dôraz na zbarvenie psa a pochopiteľne sa viac zaujímala o jeho pracovné schopnosti, Tweedmouth predbehol svoju dobu a plne sústredil svoje sily na vývoj plemena žltého retrievera. Dlho milovníci psov verili romantickej báji o získaní prvého páru žltých psov lordom Tweedmoutherom zo skupiny ruských cirkusových psov. Táto legenda bola neskôr spochybnená Elmou Stonexovou zo Somersetu v Anglicku, uznávanou znalkyňou a chovateľkou plemena dorcasských zlatých retrieverov a významnou odborníčkou na zlatých retrieverov. V štúdiách z roku 1952 a 1953 zverejnila výzkumy o pôvode tohto plemena. Za prispenia 6. earla z Ilchesteru, uznávaného historika a športovca, štúdie vychádzali zo záznamov týkajúcich sa chovu jeho prastrýka lorda Tweedmoutha a jeho chovnej stanice v Guisachanu. V záznamoch z rokov 1835 až 1890 nebola o psoch ruského pôvodu žiadna zmienka. Naopak uvádzali, že lord Tweedmouth kúpil svojho prvého žltého retievera menom Nous v Brightonu v roku 1865. Pes pochádzal z vrhu čiernych retrieverov zvlnenej srsti. O dva roky neskôr venoval lordovi Tweedmouthovi bratanec David Robertson sučku tweedsského vodného španiela (malý anglický retriever hnedej - pečeňovej farby) menom Belle. Belle bola určená ako základ Tweedmouthovho plánu - vyšlachtenie plemena žltého retrievera. V roku 1868 viedlo spojenie Nouse a Belly k narodeniu štyroch žltých šteniatok - Ada, Cowslip, Crocus a Primrose. Ponechal si sučku Cowslip, aby mohol pokračovať vo svojej snahe vyšlachtiť žltých retrieverov. Ostatné šteniatka rozdal príbuzným a priateľom, ktorí zdieľali jeho sen o vytvorení kvalitnejších žltých psov. Ada bola darovaná jeho synovcovi 5. earlu z Ilchesteru, ktorý založil melburský rod retrieverov a často krížil svoje žlté potomstvo s inými psami zvlnenej srsti a labradormi. V roku 1873 pokračovala Cowslip spoločne s ďalšou sučkou tweedsského vodného španiela v zachovaní rodu a Tweedmouth si ponechal ich šteniatko sučku Topsy. O tri roky neskôr Topsy priviedla na svet sučku Zoe, ktorá mala dvakrát mladé so Sweepom - potomkom Ady a zároveň vychovávaný lordom Ilchestrom. V roku 1884 Zoe priviedla na svet ďalší vrh šteniatok, ktorých otcom bol Jack - potomok Cowslip, ktorý sa narodil v roku 1876 a jeho otcom bol červený seter. Tento vrh priniesol druhého Nousa ako konečnú spojitosť medzi Tweedmohovým chovom a dnešným zlatým retrieverom. Druhý Nous bol spárený so sučkou Queenie, ktorá bola potomkom Nousovej sestry a čierneho hladkosrstého otca. Dve šteniatka Prim a Rose boli bezpochybne nazvané po svojom generačne vzdialenom predkovi a pravdepodobne podporili prvých zlatých retrieverov zaregistrovaných v anglickom Kennel Klube. Tento posledný žltý vrh Nousa a Queenie zaznamenaný v roku 1889 ukazuje na štyri rôzne línie, smerujúce späť k sučke Cowslip v piatich generáciách. Líniová plemenitba bola v tomto období velmi nezvyklá, takže Tweedmouth bol vo svojej dobe skutočným priekopníkom. Druhý lord Tweedmouth sa držal sna svojho otca a choval žltých retrieverov až do doby, než bol Guinsachan v roku 1905 predaný. Jeden z ošetrovateteľov psov na Guinsachane John MacLennan získal vrh šteniatok sučky patriacej Archiemovi Marjoriebanskovi, Tweedmouthovmu najmladšiemu synovi. MacLennan neskôr predal dve šteniatka vikomtovi Harcourtovi, zakladateľovi slávneho culhamského chovateľského klubu, ktorého psi stoja za celým zrodom zlazého retrievera. Údajne tieto dve šteniatka sú potomkami Prim a Rose a sú základom živého inventára culhamskej línie. Lord Harcourt bol najvýznamnejšou postavou v ranných "zlatých" rokoch, prvým vystavovateľom plemena v Anglicku (neskôr zaregistrovaného ako plemeno hladkosrstého zlatého retrievera) na výstave v Crystal Palace v roku 1908. V roku 1906 sa lord Harcourt pridal k spolku Winifred Maudy Charlesworthovej, najvýznamnejšej osobnosti zo všetkých prvých fanúšikov tohoto plemena. Pani Charlesworthová sa 50 rokov venovala chovateľstvu, tráningu a propagácii svojich milovaných zlatých retrieverov. Mala veľkú zásluhu na vzniku Klubu zlatých retrieverov v roku 1913 a veľa rokov bola jeho čestnou konateľkou. V tom roku bola pre toto plemeno schválená vlastná kategória -"žltí alebo zlatí retrievevri". Názov "žltí" bol oficiálne odvolaný v roku 1920. Zásluha pani Charlesworthovej o plemeno retrieverov je veľká. Pod titulom Normanby (neskôr zmenené na Noranby) sa dnes jej plemená objavujú za menami slávnych "otcov" lorda Harcourtha v každom rodokmene zlatého retrievera. Bola dynamickou osobnosťou a jej úsilie zasvetené chovu viedlo k ustanoveniu zlatého retrievera prvým poľovníckym psom britského sveta retrieverov. Energicky a neúnavne propagovala zlatého retrievera ako najschopnejšieho poľovníckeho psa. Vo svojej knihe, vydanej v roku 1933 pripisuje lordovi Tweedmothovi zásluhu na získaní prvého zlatého retrievera Normanby Beauty. Prvé vrhy šteniat, ktoré Beauty priviedla na svet mali culhamských otcov. Vetšina týchto potomkov, Normanby Balfour, Normanby Campfire (prvý zlatý retriever, ktorý získal titul šampióna), Noranby Daydown, Noranby Jeptha, Noranby Diana, Noranby Dutiful, Noranby Dierdre a Noranby Destiny sú významnými predkami plemena. Pani Charlesworthová sa vo svojich 70. rokoch radovala, keď Destiny postúpila do dvojitých majstrovstiev v roku 1950. Začiatkom roku 1900 na poľných súťažiach súťažili retrieveri všetkých farieb srsti. Na medzinárodnej súťaži Gundog League Open Stake získal víťazstvo hladkosrstý retriever pečeňovej farby, pričom v jeho záznamoch bol ako otec uvedený zlatý hladkosrstý retriever Lucifer, ktrý patril lordovi Tweedmouthovi. Tento úspech bol niektorými historikmi označený za možno prvé víťazstvo zlatého retrievera na poľných súťažiach. Dôležitým faktorom je, že väčšina zlatých retrieverov tej doby, ktorí súťažili na výstavách, taktiež získavali uznania na poli. Šampióni výstav často získavali umiestnenia na poľných súťažiach alebo Certificate of Merit (osvedčenia za vynikajúcu prácu) a celé plemeno bolo nesmierne populárne ako rovnocenní partneri pri love medzi členmi poľovníckych spolkov. I keď nevynikali rýchlosťou, získali uznanie vďaka znamenitým schopnostiam vo vode a svojou jedinečnou oddanosťou a temperamentom. Rovnaké vlastnosti charakterizujú i zlatého retrievera konca 20. storočia. Majstrovstvá a polné súťaže boli v priebehu druhej svetovej vojny náhle ukončené. Len niekoľko chovateľov udržalo prvotriedne druhy. Avšak v povojnových rokoch chovateľstvo prosperovalo a počet registrovaných zlatých retrieverov sa pravidelne každým rokom zvyšoval. V 90. rokoch 20. storočia tvorili zlatí retrieveri štvrtinu celkovej registrácie plemien Kennel Clubu. V súčasnosti sa popularita zlatých retrieverov rozširuje do celého sveta. V mnohých štátoch musia retrievri vyhovovať určitému štandardu, pred tým než môžu byť zaregistrovaní v národných kluboch. Niektoré štáty vyžadujú, aby zlatý retriever preukázal merateľný stupeň talentu pri aportovaní zveri, skôr než je vyhlásený výťazom výstavy. Americký chovateľský klub vyžaduje iba riadnu registráciu otca a matky, aby ich šteniatka získali oprávnenie na registráciu, čo nezaručuje pokračujúcu kvalitu plemena.